Lenočkine Straanky I

Zima 

 Tento deň… krásny, no nie? Len sa pozrite dookola. Bezoblačná obloha, priam ako v sne. Slnko svieti, a neskutočný ligot snehu sa odráža tisíckrát a človek sa až zamýšľa, že niečo takéto pekné existuje. Vždy som považoval sneh za niečo nadpozemské, čo sa vlastne ani nedá opísať, lebo tie jednotlivé čiastočky žiaria tak výnimočne, a farby a pocity, ktoré sú tak náhle tu sa nedajú zachytiť ani slovom ani myšlienkou. Tie vníma len moje srdce a to sa akurát rozhodlo, že k snehu bude prechovávať úctu a lásku. A moje srdce vie ľúbiť.

Začal zvoniť telefón. Žmurkol som a náhle som bol späť. Je tu svet, ktorý treba objavovať a život, ktorý treba žiť. Odkráčal som od okna a zdvihol som telefón.
 Do pol hodiny som bol už vonku. Cestou som nemal možnosť obdivovať prírodu, tie stromy pokryté snehom, ale neprežíval som to tragicky. Ešte bude čas. Najskôr povinnosti, potom zábava.
 V práci to šlo pomerne ľahko. Žiadne nečakané problémy, ani konflikty s nadriadenými. Perfektný deň. Asi pätnásť minút pred tým, ako sme už mali odísť za mnou došiel šéf a opýtal sa, či nemám záujem zúčastniť sa plesu, ktorý sa bude konať v hlavnom meste. Ako jeden zo zástupcov firmy. Jasné, že som súhlasil.
 Moja optimistická povaha priam poskakovala od radosti, keď som vychádzal z budovy. Rozhodol som sa, že sa pri takomto počasí prejdem a naplánujem si zopár vecí.
 Premýšľal som o plese, o mojich lyžiach, ktoré som tento rok ešte nemal možnosť vybrať a použiť, o svojich konzervatívnych kolegoch, o práci, o odhrabovaní snehu (na ktoré som sa tešil) a o mnohých ďalších veciach. Keď ma už nič nenapadalo, vrátil som sa k prvým dvom témam, ktoré pre mňa samozrejme znamenali najviac. Na lyžovanie sa teším celý rok a stále netrpezlivo čakám, kedy napadne sneh a ja sa zasa vonku vybláznim na svahu. A ples, ten pre mňa jednoducho znamenal možnosť stretnúť plno nových ľudí, známych aj neznámych, a tých pár hodín v obleku mi za to určite bude stáť.
 Akurát som išiel prejsť cez cestu. Bol som krok od semaforov, no zistil som, že sa mi rozviazala šnúrka na topánke, takže aj keď mi svietila zelená, zastal som na chodníku a zaviazal som si neposlušnú šnúrku. Ako som sa zohol, počul som škripot bŕzd na zľadovatenej ceste, a zdvihol som hlavu... zamrelo mi srdce.
 Ja som síce zastal (ako zázrakom), ale muž, ktorý už nejakú dobu čakal na zelenú, sa vybral cez cestu, keď mu naskočila. Videl som, ako ho auto zachytilo. Videl som, ako ho náraz otočil. Videl som, ako sa zvalil na snehom pokrytý chodník. Videl som, ako auto pridalo a zmizlo skôr než si stihol ktokoľvek všimnúť vodiča alebo značku.
 Rozbehol som sa k ležiacemu a v mysli som kričal to som mohol byť ja!!! Muž ležal na chrbte. A keď som sa nad neho zohol, usmial sa:
 „Ako vám je? Ste v poriadku? Čo vás bolí?“ Nič mu nie je? Vyzeralo to príšerne.
 „Ešte neviem. Ale jednoznačne mám hlavu a myšlienky jasné. Len by som tu radšej ostal ešte chvíľku ležať, ak by to nikomu neprekážalo.“
 Nevedel som čo mám robiť, ale ako úľava pre moje zdesenie boli zvuky sanitky, ktoré som počul v diaľke. Muž sa zasa na mňa usmial. Zdalo sa, že je všetko v poriadku a ja som si nič iné ani neželal.
 Prišli sanitky. V podstate sme tam boli dvadsať minút, ale mne sa to zdalo ako veľmi krátka chvíľa. Lekár povedal, že dostali hlásenie od nejakého vodiča, čo videl nehodu. Muž bol v poriadku, len si trochu narazil nohu, vraj bude mať modrinu. Zobrali si ho do nemocnice na jeden deň, len pre istotu. Mal vraj veľké šťastie, ktoré ľudia obvykle pri autonehodách nemávajú.
 Naložili ho do sanitky a ja som si povedal, že ho zajtra pôjdem pozrieť do nemocnice. Bol to síce úplne neznámy muž, ale... ja som mal pocit, akoby mi bol zrazu veľmi blízky. Bolo to spôsobené tým, že som takmer zdieľal jeho osud.
 Pomaly som pokračoval v ceste domov. Moje myšlienky sa obrátili o stoosemdesiat stupňov. Alebo môžeme povedať, že som vlastne už nerozmýšľal. Nebol som schopný jedinej súvislej myšlienky. Bol som ako omráčený.
 A v noci som nespal.
 Prišlo ráno a bol som nútený priznať si tento fakt. Niečo sa vo mne zlomilo. Nechápal som ako jedna udalosť môže zmeniť môj život. Zdalo sa mi to prehnané a nepravdepodobné, ale vzhľadom na to, že som sa z toho ešte nespamätal, som nemal inú možnosť ako prijať to ako pravdu pravdúcu.
 Išiel som do nemocnice. Síce som nevedel ako sa muž volal, ale keď som opísal situáciu, sestrička mi hneď povedala, že muža dnes ráno prepustili, že bol zdravý ako rybička, až na pár odrenín, a že už je určite šťastný doma z rodinou.
 V robote boli mnou všetci šokovaní. Boli zvyknutí na môj úsmev za každých okolností, a moja tichosť a kruhy pod očami všetkých znepokojili. Dokonca za mnou prišiel šéf, a opýtal sa či som v poriadku, a či si ešte stále želám ísť na ten ples.
 Nemôžem predsa prestať žiť...
 „Nie, som v poriadku. A na ples s radosťou pôjdem.“
 
 Po niekoľkých dňoch som už vedel presne, ako vnímam tú udalosť. A vedel som, čo sa vo mne zmenilo.
 Stále som bol ten istý optimista, ale čosi sa vo mne zablokovalo a moja radosť zo života sa nevedela predrať von. Úsmev sa mi zdal nebezpečný, smiech provokatérsky, a mal som pocit, že ak vyslovím myšlienku, ktorá by niesla radostné posolstvo, prinesie mi to veľké nešťastie.
 V hĺbke duše som bol stále ten rovnaký. Len ľudia okolo mňa si nevedeli zvyknúť na zmenu, ktorú so mnou urobil ten dvadsaťsekundový okamžik.

  Je tu ples. Stojím tu v obleku v rohu veľkej sály. Snažil som si nájsť trošku tieňa a podarilo sa mi to.
 Spoznal som veľa zaujímavých ľudí. Tento ples je skutočne zaujímavý. Mojou serióznosťou som si získal úctu u ostatných podnikateľov, a šéf bol dnešný večer so mnou veľmi spokojný.
 Aj ja som bol spokojný. A ešte stále som. Však je nádherný večer, to len ostatní si myslia, že sa vôbec nezabávam. Ja však len nie som schopný im dať najavo, že mi je fantasticky.
 Tak som si povedal, že sa trošku stiahnem. Stojím tu, a pozerám na kopu mužov a žien, ženy krásne, v nádherných šatách, ale tak sa mi zdá, že všetci muži sú rovnakí, že všetky ženy sú jednotvárne. Tieto myšlienky ma prepadávajú na každom takomto večierku. O chvíľu to prejde.
 Stojím tu, držím v ruke vysoký pohár so šampanským a vychutnávam si atmosféru. Všetko sa blýska, je tu počuť hudba. A zrazu, ani neviem ako, počujem cez všetku tú hudbu smiech. Najmilší a najpríjemnejší smiech, aký som kedy počul. Otočím sa a kdesi sa mi zastaví dych. Pozerám sa totiž na nádherné stvorenie, také krehké, že by som sa hneď rozbehol a postavil sa k nej, a strážil ju, aby sa jej nič zlé nestalo.
 Jej úsmev, taký úprimný, krásny a nákazlivý. Ale neusmievam sa. Už som si myslel, že tento úsmev bude môj liek, no nepodarilo sa. Obzerá sa okolo seba, ešte raz sa smeje, a počujem ju hovoriť.
 „Ospravedlňte ma, prosím, musím už ísť. Je neskoro.“
 Sledujem, ako na vysokých opätkoch kráča k východu. Idem k oknu a vidím, ako nastupuje do taxíka.
 Vtedy som sa cítil, akoby ma opúšťal celý svet.

Leto

 Dobré ráno. Kdeže dobré! Priam príšerné. Prečo musím vstávať. Čo som komu urobila? Zasa ďalší deň, plný nepríjemných zážitkov, všade samí cudzí ľudia, dnes (ako obvykle) ma nečaká nič dobrého. Nebaví ma takýto život.
 Otvorila som oči. V izbe je tma, musia byť ešte len štyri hodiny. Pretočila som sa na druhý bok a snažila som sa znovu zaspať. Ale už sa nedalo.
 Vstala som a išla som sa napiť vody. Keby aspoň už prišlo leto. Neznášam chladné dni, neznášam jeseň, zimu a jar. Neznášam dážď a búrky. Neznášam ...
 Prešla som k zrkadlu, a usmiala sa na môj odraz. Aj tak nechápem, čo sa ľuďom páči na mojom úsmeve. A keď mi niekto ešte povie, že som pekná, no to už beriem ako úplné pomätenie duše. Čo už, existujú krajšie ženy ako som ja, a ja som sa s tým zmierila už veľmi dávno.
 Pustila som si hudbu a začala som jemnú rozcvičku. Keď už som hore a nemám čo robiť, tak som sa rozhodla začať deň takto. Možno mi to dodá aspoň nejakú energiu.
 Zbadala som, že sa začína rozvidnievať. Okej, kuknem sa aké máme dneska počasie. A zalapala som po dychu. Obloha čistučká a modručká a teplo prechádzalo aj cez tie hrubé sklá. Dovolila som si mierne sa pousmiať. Konečne teplý deň. Zázrak.

Do práce som prišla o päť minút neskôr. Ako obvykle. Mohol by mi niekto vysvetliť, ako je možné, že som vstala skoro, a aj tak som neprišla do roboty načas? Rada by som to niekedy už konečne pochopila. Nemám vôbec žiadne šťastie.
 Nikomu to ale nevadilo. Kolegyňa mi ešte pochválila oblečenie. Vraj som „pekne nahodená“ – ako len neznášam takéto frázy. Sú mi odporné. Ale samozrejme som jej odpovedala prívetivo, že ďakujem, a že aj ona je dneska veľmi pekná. Úsmev.
 Začervenala sa a pokračovala vo svojej robote a už mi dala pokoj.
 Deň sa vliekol. Už som sa nevedela dočkať, kedy odtiaľto odídem a prejdem sa po slniečkom vyhriatej zemi. Len na tom mi teraz záležalo. Teplo, slnko, zeleň bijúca do očí z krásnych korún stromov – to je to, na čom záleží v tomto chladnom, nehostinnom svete.
 „To sú nové topánky?“
 Čože? Poobzerala som sa okolo seba. Aha, stále robota. Ešte musím chvíľku vydržať.
 „Áno.“ Úsmev.
 Predo mnou stála moja šéfka a kukala mi na nohy. Vystrčila som jednu nohu, aby sa mohla lepšie poobzerať. Smiala som sa, hoci som sa vôbec necítila šťastne. Práve naopak.
 „Sú krásne.“
 „Ďakujem.“ Niečo sa deje. Inak by tu nestála a neobdivovala moje topánky. „Mám ich už síce pol roka, ale teraz ich mám prvý deň na nohách. Keď je tak krásne.“ a mávla som rukou smerom ku oknu.
 Bol to pokus o vyjadrenie mojich skutočných myšlienok, a hneď som sa zahanbila a vyčítala som si, že som porušila svoje pravidlá. Šéfka totižto chladne vzhliadla k oknu a prešla na civilný tón.
 „Môžem s vami hovoriť v mojej kancelárii?“
 „Ale samozrejme.“ A široký úsmev. Šéfka hneď zasa nechala civilný tón a oplatila mi úsmev. Ako obvykle.
 V kancelárii mi povedala, že má na mňa jednu malú prosbu. Povedala, že musí ísť na obchodnú schôdzu s majiteľom jednej konkurenčnej firmy. A vraj ma tam potrebuje ako (v podstate sa začervenala) oporu. Nechápala som, načo potrebuje oporu, ale samozrejme som hneď súhlasila, a ona si musela myslieť, že sa na tú schôdzu teším. Pravda bola, že neznášam všetky schôdze, večierky, party a vlastne každú akciu, kde sa hemžia kopy ľudí, s ktorými nechcem mať nič spoločné. Ešte som sa opýtala, čo si mám obliecť a s ďalším úsmevom som vyšla z kancelárie.
 
 V podstate som mala prechádzku mierne skazenú vyhliadkou tejto schôdze, ale už v polke cesty som zahodila všetky obavy. Leto je jediný čas v celom roku, kedy sa necítim taká strašne zle naladená.
 Rozmýšľala som. Nikdy som nepochopila, prečo som taká obľúbená. Nikdy som nebola úprimná, ale pokrytecká nie som. Ja len nevyslovujem nahlas svoje myšlienky a pocity. Je to preto, že nikto okrem mojich priateľov si nezaslúži ich vedieť. A keďže neverím žiadnym ľuďom, nemám ani priateľov. A zostávam sama so svojimi myšlienkami a pocitmi.
 Ale leto je krásne.
 A muži? Tých som už dávno všetkých odpísala. Ani jeden muž, ktorého som kedy poznala ma nezaujal. Každý vždy hľadí tam, kde nemá, hádže lichôtky a ja jasne zo všetkých ich viet viem o čo im ide. Nevymýšľam si. Neverím im a myslím, že ani nikdy nebudem. Som pesimista až do hĺbky duše.
 No, aj ja by som chcela byť šťastná. Ale viem, že mám veľmi malú nádej.
 
 Nadišiel večer schôdze. Ja som sa pekne obliekla, tie šaty čo som mala na sebe sa mi neskutočne páčili. Boli krásne. Vlasy som si vypla dohora, a pozrela som do zrkadla. Trošku smutne som sa usmiala, lebo som si pomyslela, že tých krásnych šiat je na mne škoda. Keby som bola aspoň trošku krajšia, efekt by bol možno oslňujúci. A potom som sa zahriakla. Veď predsa nemám byť pre koho oslňujúca.
 Kráčam vedľa šéfky. Vchádzame do reštaurácie. Nechápem úplne, prečo je moja nadriadená taká nervózna. Veď prekonala toľko schôdzí a na všetkých bola veľmi úspešná, lebo je to silná, odhodlaná žena.
 Stretáme sa s dvoma mužmi. Na prvý pohľad je mi jasné, ktorý z nich je šéf. Druhý je pohľadný mladý muž, vážny a bez úsmevu.
 Stačí mi päť minút, a viem, o čo tu ide. Moja šéfka a šéf konkurenčnej firmy... no, toto je rande. A prečo sem ťahali mňa a toho muža? Aby to nebolo také nápadné a dokonca nám dvom nechali aj robotu na prerokovanie. Nás si nevšímali.
 Keď už som tu, vydýchla som si, že to nie je klasická schôdza. A vôbec tu nie je toľko ľudí, som tu len ja a ten muž. Predstavujeme sa, a začíname preberať robotu.
 Muž má krásne oči, krásne pery a silné ruky. Keď vidím, ako drží v prstoch pero, niečo sa vo mne pohlo. Usmievam sa ako obvykle, a zaumienila som si, že vyčarujem na jeho perách úsmev. Ale akosi sa mi nedarí. Dosť ma to zaráža, lebo mužove oči hovoria, že sa má dobre, jeho oči sa usmievajú, ale ten úsmev neprechádza až na jeho ústa. A je to škoda. Veľká škoda.
 Keď si plne uvedomujem nad čím to rozmýšľam, začínam sa hnevať. Prečo ma vôbec zaujíma, či sa tento cudzí muž usmieva, alebo nie? Vidím ho po prvý raz v živote a určite aj posledný, a na tom vôbec nezáleží.
 Určite je to taký istý muž, ako všetci ostatní. Nechávam svoje myšlienky voľne prúdiť, a zisťujem, že ma prekvapuje spôsob ako sa so mnou rozpráva. Keď sme chvíľku ticho, alebo sa snažíme nájsť riešenie vhodné pre naše firmy, hľadí do papierov. Keď však rozprávam, alebo keď rozpráva on, pozerá mi rovno do očí. Nič iné. Pritom to nie je nič, no znamená to pre mňa veľa.
 A možno je ženatý. Ženatý a verný svojej žene, a preto sa nepozerá krivo na ostatné. Opýtať sa ho nemôžem, a nechcem. To by ešte chýbalo, keby som zatúžila po nejakom vzťahu, to by sa môj mizerný život ešte zhoršil. 

 Keď je všetko možné už vybavené, začíname sa rozprávať len tak. Jeho spoločnosť je mi milá, aj keď mi tam chýba určitá radosť. Je mi jasné, že ja nie som práve človek, ktorý má právo rozprávať o radosti, ale on je typ človeka na ktorého sa pozriete, a poviete, je to úplný optimista. A napriek tomu tu sedí, a tvári sa tak, ako sa ja väčšinu života cítim. Bez nálady, bez cieľa, bez života. Ale...
 Niečo mi na ňom nesedí, ale nie som schopná prísť na to čo.

  Zrazu sa naši šéfovia zdvihnú. Uvedomia si, že tu nie sú sami, a šéf konkurenčnej firmy prikáže:
 „Odvez slečnu domov. Ja odveziem pani šéfku.“ a tým to hasne. Muž ma odvádza k autu, pýta si moju adresu, a pomaličky ideme po cestách.
 Keď prídeme k môjmu bytu, vystúpime obaja z auta a odvedie ma k dverám. Tam hovorí.
 „Už som vás videl.“
 Táto letná noc je teplá a krásna. Vetrík vanie a na mňa prichádza moja výnimočne radostná nálada. Ale aj tak ma jeho vyhlásenie prekvapí.
 „Skutočne? A kde?“
 „V zime bol ples v hlavnom meste. Zúčastnil som sa na ňom a všimol som si vás tesne predtým ako ste odišli.“
 Žiarivo som sa usmiala. Zvláštne. Vôbec som sa nemusela premáhať. Dnes som sa vôbec nemusela premáhať. Bol to zázračný večer.
 „Ja som si vás nikde nevšimla.“ a potom: „Prečo sa vôbec neusmievate? Vidím vám na očiach, že sa strašne rád smejete. Ja viem, že nie som veľmi vtipná...“ úsmev, „... ale vám by sa hodil úsmev“. Tak toto nie! Komplimenty dávať nemôžem! Toto je zlé znamenie.
 „Dúfam, že sa nenahneváte, keď vám neodpoviem. Je to všetko veľmi komplikované a ja v skutočnosti ani nerozumiem tomu, čo sa stále deje okolo mňa. Rád by som sa smial s vami, a bolo by to jednoduché, lebo máte nákazlivý smiech, ale... nie je to vaša chyba. Ste veľmi príjemná spoločníčka, a dnešný večer bol pre mňa krásny. Teraz už musím ísť.“
 Pozerá mi priamo do očí, a mne odrazu vôbec nevadí, že sa za celý večer neusmial ani raz. Stojíme blízko seba, a ja som pochopila, že on sa vlastne na mňa usmieval stále. A tento pohľad, to je pre mňa ako pohladenie teplým letným vánkom.
 „Dobrú noc.“ Úsmev.

Zima
 
 Práve som sa vrátil z lyžovačky. Bolo to úžasné. Mám červené líca od zimy, a som šťastný, šťastný. Na svahu vôbec nebolo veľa ľudí, a mne to neprekážalo. Zatiaľ víkend prebieha ukážkovo.
 Prišiel som domov, pustil som si hudbu a len som tak relaxoval. Zaspal som.
 Znovu vo sne som ju stretol. Znovu sa smiala, a ja som sa smial s ňou. Cítil som sa zvláštne, moja tvár sa už zabudla smiať, a tento okamih vítala s nevôľou. Ale ona bola spokojná, videl som jej to na očiach, že je šťastná. Zobral som ju do náručia, a boli sme spolu. Crrn, crrn!
 Koniec krásneho sna. Telefón zvoní, a ja sa takmer usmejem. Samozrejme, že len takmer, lebo úsmev som na tvári nemal naozaj jeden rok.
 Šéf mi volá, či nemôžem prísť na tri hodiny do práce. Čo zmôžem? Ale nehnevám sa, ani ma to neznepokojuje. Som pokojný. Veď som predsa bol na lyžovačke, tak teraz už môžem robiť aj týždeň v kuse.
 V autíčku, ktoré som si kúpil viac než pol roka dozadu som sa opatrne doviezol do roboty. Jazdím pokojne, nikdy sa neponáhľam, ani keď meškám. Dávam pozor na seba aj na ľudí okolo seba. Pre istotu.
 V práci som bol sám. Asi sa mu nepodarilo zohnať nikoho iného. Keď som spravil, čo si želal, vydal som sa na cestu. Avšak sa mi vôbec nechcelo ísť domov. A potom ma napadlo. Čo keby som .... ale nie. Čo by som povedal?
 „Aha, náhodou som vás prišiel pozrieť! Ako sa máte?“
 Som blázon. Ale išiel som. Však čo sa mi môže stať? Dnes sa nemôže nič pokaziť v takýto krásny deň.
 
 Pomaly prichádzam k jej domu, zapamätal som si kde býva, a budem si to asi pamätať do konca svojho života.
 Nečakal som, že bude pred domom, popravde, dúfal som, že ju možno ani nestretnem. Avšak je tu, a ja môžem len zastať a vystúpiť s auta.
 „Krásny deň želám.“ No, a teraz buď chytrý, čo jej povieš, prečo si tu?
 Zdvihla pohľad od lopaty, ktorou odhadzovala sneh. Skôr než stihla premeniť výraz tváre som zbadal, že je dosť znechutená. Avšak hneď ako ma vidí, jej tvár sa roztiahne do širokého žiarivého úsmevu, a po znechutení nie je ani stopy. Vie svoje pocity dobre kryť, ale na to som prišiel už na tej „schôdzi“, na ktorú ma ešte v lete dotiahol šéf.
 „Dobrý! Čo vy tu?“
 „Prišiel som vám zobrať tú lopatu z ruky a odhádzať za vás sneh!“ Kedysi by som sa za touto vetou uškrnul, a potom vybuchol smiechom. Ale myslím, že ona to vnímala tak, ako keby som to skutočne aj urobil a začala sa smiať so mnou.
 „Skutočne? Žeby sa na mňa obrátilo až také šťastie?“ odvetila so smiechom.
 A kráčam už k nej a beriem jej lopatu.
 „To ste mysleli vážne?“
 „Samozrejme. Zbožňujem odhrabávanie snehu.“ Vidím, že pri poslednej vete ostala trošku zarazená, ale hneď sa zasa usmieva a nevraví na to nič. Sadá si na múrik a sleduje ma.
 Medzitým rozprávam: „Odhrabávanie snehu je fajn aktivita. Myslím, že človek pri nej naberá energiu. Ale ja to myslím vážne,“ pozrel som na ňu vyčítavo, keď sa zasa rozosmiala, „len to treba robiť s radosťou. Takisto milujem lyžovanie, guľovanie, sánkovanie, a stavanie snehuliakov. Čokoľvek, čo má súvis so snehom“ dokončím.
 „Takže máte rád zimu.“ Znelo to ako konštatovanie.
 „Mám. Veľmi, zima je najkrajšie obdobie roka. Aj vy máte rada zimu?“
 „Ja.... ja... ju tiež mám rada.“
 „Nehovorte.“ Teraz by som sa tiež zasmial. Pozriem sa na ňu, a ona sa roztomilo usmieva.
 „Dobre teda. Vidím, že ma viete dobre odhadnúť. Neznášam zimu!“ smiech.
 „Prečo?“
 „Neviem. Jednoducho je príliš chladno, všade sú kopy snehu, a keď je fujavica, tak sa ani nedá poriadne vyjsť z domu. Ja som veľmi zimomravý človek, a chýba mi letná horúčava. Celú zimu myslím len na to, kedy bude konečne teplo.“
 Keď sa na ňu tak dívam, vidím, že je oblečená hádam v troch bundách, určite má aspoň dvoje nohavíc, vysoké zimné topánky, hrubé rukavičky, šál omotaný asi dvadsaťkrát, a veľkú čiapku, z ktorej jej vykúkajú len očká, nos a ústa, a červené líčka. Celý tento zjav mi pripomína nejaké dvanásťročné dievčatko, a aj napriek tomu som si stále bytostne vedomý, že predo mnou stojí nádherná dospelá žena.
 Pri pohľade na ňu aj zabúdam, že mám odhadzovať sneh. Hneď si však pripomínam, že toto zízanie jej nemôže byť príjemné a dokončujem cestičku.
 „Musím sa vám strašne poďakovať...“
 „Ale no. Veď nie je začo. Odhadzovať sneh nie je ženská robota, je to predsa len trošku náročné. Rád som pomohol.“
 „A nejdete na kávu? Alebo na čaj? Aspoň niečo, prosím, aby som sa necítila tak beznádejne vďačná.“
Tak teda idem na šálku čaju. Keď sme vošli do jej bytu, dala si dole čiapku, a ja som ostal šokovaný. Jej vlasy boli kučeravé a neposlušné, napriek tomu krásne. Začervenala sa a povedala, že keďže je víkend, zdalo sa jej zbytočné si ich žehliť. Odpovedám, že sú tie vlasy fantastické.
 Krásne sa mi s ňou rozpráva, je to veľmi zlatá osoba. I keď miestami cítim niečo nezvyčajné, ako keby si veľmi dávala pozor na to čo hovorí. Príliš sa kontrolovala, a nebola úplne pokojná a spontánna.
 Nechcem s ňou prerušiť kontakt zasa na pol roka. Tak teda konám:
 „Pozývam ťa v piatok na večeru.“
 Pozrie na mňa, celkom prekvapene, aj preto, že som jej z ničoho nič začal tykať, a aj preto, že som ju pozval na večeru.
 „Ja.... veľmi rada.“ Ale úplne si zabudla nasadiť svoj úsmev.
 Lúčim sa s tým, že sa uvidíme v piatok, a odchádzam.
 
 O niekoľkých týždňov bol už piatok náš deň. Urobili sme si z toho zvyk, a vždy sme chodili na večeru. Postupne som ju spoznával čoraz lepšie. Cítil som, že by niekedy najradšej zutekala, ale vždy ostala. Vedel som, že by najradšej zatajovala niektoré pocity, ale som si istý, že väčšinu vecí, ktoré mi hovorila myslela úprimne.
 Čo je však dôležitejšie, nikdy ju netrápilo, prečo sa neusmievam. Iní ľudia mi to zazlievali, ale myslím, že ona chápala, že so mnou vlastne nič nie je. Videl som na nej, že vie, že sa smejem aj ja.
 Keď som bol s ňou, zašlo to až tak ďaleko, že ma začali navštevovať myšlienky, že ona je osoba, ktorá bola pre mňa súdená, ale nikdy som to nevyslovil, a radšej som sa na to snažil nemyslieť, aby som to náhodou nezariekol.
 
 Takto prebiehali týždne, piatky, ostatné dni. Bol som naozaj šťastný. Síce sme sa zatiaľ len rozprávali, pozerali na seba, a boli spolu, bol som veľmi šťastný.
 
 „Musíme ísť dneska vonku?“
 „Nemusíme. Ak chceš, môžeme si urobiť večeru aj doma.“
 „Rada by som. A môžeme si pozrieť telku, alebo len tak sedieť pred krbom, hm?“
 „Jasné. To by bolo úplne ideálne.“
 Chvíľku bolo na linke ticho, a potom som sa ešte opýtal:
„Máš už vyžehlené vlasy?“
 Smiech.
 „Nemám. Prečo?“
 „Nenecháš si ich kučeravé dneska? Keď len ostaneme doma. Čo ty na to?“
 „Si si stopercentne istý, že to chceš?“
„Jasné.“
 „OK“ Smiech.

  Sedíme pred krbom, potichu sa zhovárame. Odrazu sa pozriem von oknom a zhíknem, až sa zľakne – nechcel som ju naľakať. Hovorím jej, že sneží. Síce sa snaží zahrať radosť, no nemusí.
 „Nie, viem, že nemáš rada sneh. To je v poriadku. Ja len... poď sa na to pozrieť z bližšia.“
 Prechádzame k oknu a pozeráme na sneh, ktorý padá v obrovských vločkách. Ostávam len fascinovane hľadieť von oknom, a vôbec si neuvedomujem, že som vzal do ruky jej útlu rúčku. Keď som sa prebral, vidím, že ona nepozerá von oknom. Jej pohľad bol nasmerovaný na moju tvár, a keď sa nám stretli oči, hovorí.
 „Vravel si, že sa rád guľuješ a staviaš snehuliakov?“ znie to dosť neisto.
 „Áno...“ som trochu zmätený jej otázkou.
 „Vieš, že nemám rada zimu. Ale chcela by som pochopiť, čo ťa k nej tak priťahuje. Myslíš, že by si išiel so mnou postaviť nejakého snehuliaka?“
 „Šla by si? Skutočne by si šla stavať snehuliaka do tej zimy? Kvôli mne?“
 Iba prikyvuje.
 To mi stačí.

 Myslím, že pochopila moju lásku ku snehu. Zabávala sa skutočne ukážkovo. Snehuliak sa nám podaril, potom sme sa guľovali, naháňali, váľali v snehu. Síce sme boli celí mokrí, ale celý čas som dával na ňu pozor, či sa teší, a či je šťastná, a videl som, že je všetko v najlepšom poriadku.
 Keď sme boli unavení, ľahli sme si pred kozub a rýchlo sme uschli, lebo v izbe bolo teplo, a z ohňa sálala naozajstná horúčava. Vedel som, že na tento deň nezabudnem. Vedel som, že mi je fantasticky, že som so ženou, ktorú mám rád, ktorú plne chápem, a ktorá chápe mňa. Čo som však nevedel, je, že som zaspal, a v spánku som sa usmieval. Bolo to prvýkrát, čo uvidela môj úsmev.

  Už sa zotmelo, a ja odchádzam. Pouličná lampa svieti, a my stojíme rovno pod ňou. Naokolo je tma a osvetlené vločky pod lampou mi pripomínajú raj. Teraz už aj ona hľadí dohora s očarením v očiach. Vločky pôvabne padajú, ja sledujem ich pád. Zachytávajú sa jej vo vlasoch, a ja som bezradný. Vyzerá tak nevinne, ako princezná z rozprávky. Stojí tu so mnou, a netuší, že jej krása bije všetku veľkoleposť, ktorú vidím odmalička v snehu. Ľúbim túto ženu.
 Hľadí na mňa, a zrazu sa jej rozšíria oči.
 „Ty... ty...ty sa.... ty sa usm- “
 Prerušil som ju bozkom.

  Hej, usmieval som sa.

Leto

 „Dobré ránko.“
 „Kdeže dobré! Priam....“ zarazila som sa. Zdvihnem hlavu z vankúša, a chvíľku mi trvá, kým pochopím. Vedľa mňa leží môj priateľ. Ešte stále nie som zvyknutá na rána, keď sa prebúdzam pri ňom.
 Sme spolu už pol roka, a môj vnútorný pesimizmus sa už takmer vytratil. Čo iné by sa aj dalo čakať? Keď máte pri sebe úžasného človeka, nemôžete si predsa myslieť, že ste nešťastná, a nič krásneho vás nečaká. No rána pre mňa boli sem-tam ešte vždy kritické.
 Natočil hlavu, očarujúco sa na mňa usmial, a čakal, čo poviem.
 „Kdeže dobré! Priam čarovné.“
 
 V robote si nikto nevšimol, že som sa zmenila. Vždy som bola usmievavá, a pôsobila som šťastne. Jediný človek, ktorý kedy vedel, že to tak nebolo, je práve pri mne. On sa o mňa zaujímal, a vďaka nemu som sa zmenila.
 
 Vstávam z postele a rozhŕňam závesy na okne. Ostré svetlo nás oslepuje, no keď si zvykám, celá šťastná kričím:
 „Máme tu leto!“ a rozosmejem sa.
 „Poď si ešte ľahnúť.“
 „Nie. Vstávaj! Rozhodla som sa ti ukázať, že aj leto je krásne.“
 Nebol dvakrát nadšený, ale keďže nikdy nebýva mrzutý, poslušne vstáva a obliekame sa. Po raňajkách sa vydávame do prírody. Slniečko nám svieti na cestu, a my si vykračujeme lesom. Ten pokoj na mňa pôsobí fantasticky.
 Držíme sa za ruky, ukazujem mu moje obľúbene miesta, kam som sa predtým chodievala prechádzať a s radosťou nachádzam v jeho tvári záujem.
 Nakoniec ostávame na kopci, odkiaľ vidno na krásny vrch, pokrytý zeleňou. Sadáme si do trávy a len tak vdychujeme krásu okolitej krajiny. Spolu hľadíme na západ slnka, ktorý sa nám zdá obom neuveriteľný.
 „Je to také zázračné. Bojím sa, je to dokonca krajšie ako môj sneh.“
 „Nie.“
 „Nie?“ čuduje sa, že sa zastávam zimy.
 „Nie miláčik. Zima, ktorú sme spolu prežili, bola nádherná. Bola to naša zima.“
 „Toto je naše leto.“
 „A naše sú aj jar a jeseň. Ale jeseň nemám rada. Všetko je také pusté, a stromy sú bez lístia.“
 „Aj jeseň je krásna. Všetko je krásne, keď sme spolu.“
 „Som taká šťastná.“
„Ľúbim ťa.“